Šiesta časť série úvah generálnej predstavenej o Blahoslavenstvách
Dnes sa pozrieme na tieto dve blahoslavenstvá spolu, pretože potrebujeme mať pred očami obidve, aby sme sa dokázali dobre orientovať vo výzvach našej doby.
V mnohých biblických prekladoch sa používa slovo „spravodlivosť“, čo zmierňuje význam pôvodného gréckeho textu. Žiť v spravodlivosti v tomto svete znamená stotožniť sa s túžbami a hladom chudobných, prenasledovaných, marginalizovaných, trpiacich, teda tých, ktorí sa v hebrejčine nazývajú anawim. V tomto blahoslavenstve teda nejde o súkromné konanie dobrých skutkov, ale skôr o solidaritu, o našu spoločnú a zdieľanú zodpovednosť za náš správny vzťah k Bohu, k sebe navzájom a k stvorenému svetu. Náboženstvo sa nikdy nemôže stať súkromnou záležitosťou. Koreň slova náboženstvo, religio, znamená prepojenosť: nikto nie je ostrov, všetci sme prepojení jeden s druhým a s naším okolím a máme spoločnú zodpovednosť za seba navzájom a za náš svet. Ak už nič iné, tak nedávna pandémia mala v nás zakoreniť túto pravdu, ale ešte stále je tu toľko odporu voči skutočnému prijatiu tejto lekcie.
Ježiš žiada, aby sme sa vášnivo angažovali za spravodlivosť; chce, aby sme sa celou svojou mysľou a dušou postavili na odpor všetkým formám nespravodlivosti a aby sme hľadali spravodlivosť, akoby to bol náš pokrm alebo nápoj, akoby to bola otázka života a smrti, lebo takou v skutočnosti je. Tí z nás, ktorí už žijú dlhšie, vedia, aká je to namáhavá úloha. Ježiš však sľubuje, že všetci, ktorí sa oddajú tomuto nepretržitému boju a vytrvajú, budú nasýtení.
Netreba veľa premýšľať, aby sme prišli na to, čo táto výzva znamená pre nás v našej súčasnej situácii, keď sa k nám deň čo deň dostávajú správy a obrazy vojnových zverstiev, keď sú zabíjané deti, ženy a starci, keď sa strieľa do civilistov, ktorí sa snažia utiecť z vojnových oblastí, keď sa ničí poľnohospodárska pôda, aby sa spôsobil hladomor, a v tomto zozname by sa dalo pokračovať takmer donekonečna. Človek, ktorý túži po spravodlivosti, nemôže mlčať, nemôže sa venovať vlastným záležitostiam, akoby sa nič nedialo, nemôže necítiť bolesť a utrpenie trpiacich. Vstup do Svätého týždňa a jeho slávenie by neboli z našej strany v súlade so spravodlivosťou, ak by sme pri každodennom sledovaní vojnových správ nespoznali, že Ježiš Kristus je mučený a ukrižovaný priamo pred našimi očami. Pôst získava v tomto týždni osobitné zameranie: sme naozaj požehnaní, ak sa postíme, aby sme v našich útrobách pocítili hlad a smäd po spravodlivosti, aby sme sa dokázali spojiť s bolesťou, hladom a smädom tých, ktorí trpia všetkými týmito zverstvami priamo v našom susedstve. Služba spravodlivosti sa však tak ľahko interpretuje nesprávne; ako ľahko by sme v mene boja za spravodlivosť chytili zbrane a uchýlili sa k agresii. Hlad po spravodlivosti nás však môže urobiť blahoslavenými len vtedy, ak sme zároveň tvorcami pokoja. Blahoslavenstvo šírenia pokoja je prirodzeným dôsledkom tých predchádzajúcich: milosrdenstva, tichosti a čistoty srdca. Keď sme skrotili svoje srdce a už nás neovládajú naše živočíšne inštinkty, keď naša pociťovaná bolesť už v nás nevyvoláva agresiu, stávame sa tvorcami pokoja. Keď je náš pohľad poučený a rozšírený milosťou, prestávame kategorizovať ľudí, dokonca aj podľa ich činov; získavajúc Boží pohľad začíname vidieť, že vo vojne sú všetci obeťami a nikto nie je víťazom. S rozšíreným vnímaním srdca dokážeme uniesť bolesť druhých bez toho, aby sme sa vo svojej reakcii uchýlili k násiliu, skôr v tichu srdca dokážeme rozoznať, ktoré láskyplné činy by priniesli uzdravenie nášmu rozbitému a zranenému okoliu. Sme naozaj blahoslavení, keď nás náš hlad po spravodlivosti vedie k láskyplným činom budovania pokoja – tu a teraz v sile Božej milosti.
Sr. Magdolna Kővári