Prinášame text Sr. Magdolny Kővári, generálnej moderátorky Spoločnosti sociálnych sestier na pamiatku pápeža Františka, ktorý zomrel na Veľkonočný pondelok, 21. apríla. Pôvodný text bol uverejnený v maďarskom katolíckom denníku Magyar Kurir [1].
„Sestra, modlite sa za mňa, pretože to vôbec nie je jednoduché…,“ povedal, keď mi opäť podal ruku pred naším odchodom a odovzdal mi ruženec. Bolo to hlboko dojímavé už od prvého momentu – spôsob, akým nás privítal pri dverách knižnice, pripomínal otca z evanjeliového podobenstva: nečakal, kým prídeme, ale vyšiel nám v ústrety s roztvorenými rukami. A aj na záver stretnutia nás neodprevadil len slovami. Opierajúc sa o palicu a krívajúc od bolesti nás v tichosti vyprevadil ku dverám a rozlúčil sa ďalším pevným stiskom ruky. Jeho jednoduchá prosba o modlitbu počas rozlúčky ma hlboko zasiahla – v tej chvíli som takmer fyzicky cítila obrovské bremeno a zodpovednosť, ktoré niesol na svojich pleciach. Napriek tomu, počas hodiny, ktorú nám venoval, akoby pre neho neexistoval nik iný – len my.
Najviac by som na pápežovi Františkovi vyzdvihla jeho schopnosť osobnej pozornosti. Keď som mu v roku 2022 napísala list so žiadosťou o prijatie pri príležitosti storočnice našej Spoločnosti, mnohí moju prosbu považovali za naivnú. Sama som zapochybovala: ako by si mohol nájsť čas, keď práve vypukli vojny a svetom zmietali krízy? Ako v tom všetkom záleží na našom malom jubileu? A predsa prišla odpoveď – termín súkromnej audiencie. Jeho gesto jasne hovorilo: v Božích očiach niet malých a veľkých, dôležitých a menej dôležitých. Pred Bohom – a teda aj pred jeho služobníkom – je každý rovnako vzácny; každý, „TUTTI.“ Pre pápeža Františka to nebolo prázdne gesto, ale úprimná, starostlivá a sústredená osobná pozornosť. Vo svetle tejto skúsenosti som sa často zamýšľala, ako si pri náročnom programe a nespočítateľných audienciách za toľké roky dokázal udržať takúto energiu. Iba mystici, hlboko spojení s Bohom, to dokážu.
Preto nie je prekvapením, že poznal Boží štýl zvnútra: blízkosť, súcit a neha. Nehovoril o nich len v kázňach, ale ich aj žil a neustále nás vyzýval, aby sme ich nasledovali (napríklad vo svojom prejave ku kňazom a rehoľníkom zhromaždeným v bazilike počas návštevy Maďarska). Bol a zostal blízky ľuďom, venoval špeciálnu pozornosť malým, vylúčeným, tým, ktorých svet považuje za bezvýznamných alebo na ktorých zabudol; a mal nekonečný súcit so všetkými formami utrpenia – s ľudským i s utrpením stvoreného sveta, ohrozeného bezohľadnou ľudskou deštrukciou – a odhaľoval nám tak nekonečnú lásku Božieho srdca, v ktorom je miesto pre každého – pre každého a všetko, „TUTTI.“
Hlboké poznanie Kristovho srdca, ktoré je „extázou, otvorenosťou, darom a stretnutím,“ formovalo jeho sociálnu citlivosť a víziu budúcej Cirkvi a jej miesta a úlohy vo svete. Jeho učenie a encykliky mi opakovane pripomínali myšlienky našej zakladateľky, ktorá si sociálne sestry predstavovala ako intelektuálne pracovníčky v oblasti sociálnej starostlivosti, ktorých povolaním je slúžiť časnému i večnému šťastiu ľudí v centre života. Pápež František to vyjadril slovami: „Cirkev neobmedzuje svoje poslanie na súkromnú sféru…, nemôže a nesmie zostať bokom“ pri budovaní lepšieho sveta, ani nesmie zanedbať „prebúdzanie duchovnej energie,“ ktorá môže prispieť k zlepšeniu spoločnosti.[2] Jeho vízia otvorila nový rozmer našej zakladateľskej charizmy, ktorej podstatou je „byť v poslaní Božej posväcujúcej lásky.“ V jeho slovách to znamená „praktizovať sociálnu lásku, ktorá nás vedie k tomu, aby sme účinne hľadali dobro všetkých ľudí, nielen ako jednotlivcov, ale aj v ich sociálnom rozmere.“ Sociálna láska umožňuje napredovať k civilizácii lásky, pretože iba láska, so svojou túžbou po univerzalite, je schopná budovať nový svet.[3] Preto bolo pre nás také významné stretnutie s ním pri príležitosti našej storočnice. Jeho slová v nás znovu zažali oheň našej charizmy a mohli sme s obnovenou silou pokračovať v našom poslaní. Povzbudil nás, aby sme boli aj naďalej odvážnymi svedkami ako naše predchodkyne, ktoré na výzvy svojej doby odpovedali „iba zbraňou lásky,“ a dôrazne nám pripomenul, že „v našej láske musí byť miesto pre každého“ – pre každého, „TUTTI.“
Vo svete a pre svet, ale v našom spôsobe konania nie zo sveta – to bola podstata jeho úsilia o obnovu Cirkvi. Pokiaľ ide o výkon autority, vracal nás k Ježišovej výzve „medzi vami to tak nebude“ (Lk 22,26), aby tie, ktoré sú v službe autority, boli vedené pozorným načúvaním Duchu pôsobiacemu v každej členke komunity. Namiesto mocenských štruktúr podľa logiky sveta a namiesto ustrnutia v skostnatených a uzavretých spôsoboch fungovania nás povzbudzoval konať zo širokej slobody Ducha: „iniciovať procesy namiesto obsadzovania priestorov,“ uprednostňovať činy, ktoré rodia nové historické dynamiky, a hľadieť na zmeny očami viery, aby smerovanie tejto zmeny „otváralo nové a staré otázky, ktorým je správne čeliť“[4] a hľadať odpovede v dialógu. Jeho postrehy a povzbudenia boli pre moje pôsobenie vo vedení ako čistá, čerstvá pramenitá voda na ceste púšťou.
Byť otvorená svetu a pevne zakorenená vo viere, nádeji a láske – to ma učil svojím príkladom. A práve z tejto hlbokej zakorenenosti pramenila jeho prorocká sila, ktorou neustále pomenúval neduhy tejto doby a konfrontoval tak veriacich ako i neveriacich s našou zodpovednosťou ako ľudí a kresťanov.
Jeho učenie o nádeji mi ako predstavenej dalo najviac: čeliť všetkým hrôzam a nebezpečenstvám dneška tak, že všetku bolesť, ktorú spôsobujú, nechám prísť k sebe, nechám sa ňou zasiahnuť, otriasť mnou, a predsa budem ako speváčka istej nádeje stále zvestovať svetu víťazstvo zmŕtvychvstania. Vo svojom poslednom posolstve na Veľkonočnú nedeľu nám dal toho vynikajúci príklad. V úvode svojej autobiografie, vydanej tento rok, napísal vetu, ktorá vystihuje podstatu bytia spevákom nádeje: „My kresťania musíme vedieť, že nádej neklame a nesklame: všetko je stvorené, aby rozkvitlo v večnej jari. Nakoniec povieme iba: Nepamätám si nič, kde by si nebol Ty.“[5]Na túto prítomnosť teraz upriamujeme svoj zrak v smútku nad jeho odchodom i v neistotách nášho krehkého sveta.
Napokon, v blízkosti, ktorá sa zrodila v tomto zvláštnom „veľkonočnom smútení,“ nemôžem inak, než osobne k nemu prehovoriť: Svätý Otče, máte úplnú pravdu, služba vedenia nie je v tomto svete vôbec jednoduchá. Teraz, keď „rozkvitáte vo večnej jari,“ modlite sa za mňa – za nás, za celý Boží ľud, ku ktorému ste chceli až do konca, až do posledného dychu života zostať blízko.
Preklad: sr. Zuzana Škrinárová, SSS
[1] https://www.magyarkurir.hu/hirek/testver-imadkozz-ertem-kovari-magdolna-szocialis-testverek-kozponti-eloljaroja-ferenc-paparol
[2] Fratelli tutti 276.
[3] Fratelli tutti 182. 183.
[4] https://www.vatican.va/content/francesco/en/speeches/2019/december/documents/papa-francesco_20191221_curia-romana.html
[5] Pápež František. Nádej. Autobiografia.