SÁRA SALKAHÁZI

Narodila sa 11. mája 1899 v Košiciach. Bola členkou Spoločnosti sociálnych sestier.Vďaka jej krásnemu o oduševnenému zasvätenému životu sa radikálne odovzdala Bohu a obetovala svoj život za sestry a prenasledovaných počas II. svetovej vojny. Zomrela 27. decembra 1944 v Budapešti mučeníckou smrťou zastrelením.

Na prelome storočí v srdci starobylého mesta Košice stál hotel Schalkház, rodný dom Sary Salkaházi. Pochádzala zo známej košickej rodiny, jej starý otec bol majiteľom tohto hotela. Narodila sa 11. mája 1899 ako druhé z troch detí rodičom Leopoldovi a Klotilde. Pokrstili ju v dóme sv. Alžbety v Košiciach dňa 11. júna 1899.
Školské vzdelanie ukončila učiteľským diplomom v Košiciach. Sára bola dieťaťom s pevnou vôľou, chlapčenským temperamentom a rozhodným vystupovaním. Väčšinou a najradšej sa zapájala do chlapčenských hier. Jedna z jej spolužiačok a zároveň priateľka ju poznala ako dievča veselej povahy, výmyselníčku duchaplných žartíkov, ale spomína la aj jej hlboké sociálne cítenie, vernosť a vytrvalosť.

Ako učiteľka pôsobila iba jeden rok, z politických dôvodov nechcela vykonávať ďalej toto povolanie. Vyučila sa za kníhviazačku.Od roku 1919 začala prispievať do rôznych periodík. Ešte v tom istom roku dostala novinársky preukaz. Medzitým prežívala dynamický život novinárov, plný zmien. Vo svojom denníku píše o svojom predchádzajúcom živote: “Samostatnosť, cigarety, kaviareň, túlanie sa po šírom svete s rukami vo vreckách, rýchla večera v malom hostinci, cigánska hudba,…”
V rokoch 1922 – 1923 bola niekoľko mesiacov zasnúbená. Sára si čoskoro uvedomila, že k jej veľmi temperamentnej, suverénnej povahe sa nebude hodiť život ženy hospodárskeho správcu niekde na majeri, a tak vrátila svoj snubný prsteň. V tom čase sa v jej srdci hlási vnútorný hlas, prebúdza sa v nej povolanie k zasvätenému životu… V jednej zo svojich spomienok o tom píše: A čo, ak si ma vyhliadol pre seba Pán Boh?… Prvé slovo už odznelo a ty si ho počula! A predsa si nerozhodná, nepokojná, hľadajúca, sužujúca sa, lebo je niečo, na čo si neodpovedala… možno je to zamestnanie, v ktorom nachádzaš toľko radosti,… možno iba tie niekoľko halierové cigarety, ktorých dym ťa predsa zahaľuje tak nepreniknuteľne.” Boj o povolanie trval presne desať rokov.

V roku 1927 sa zoznámila so sociálnymi sestrami v Košiciach. V 1928 absolvovala sociálny kurz, ktorý organizovali sociálne sestry. Jej moderný štýl a fajčenie pokladali síce za podivné, ale nebránili jej ceste do Spoločnosti. Sára uznala, že sa musí zmeniť aj za cenu ťažkých bojov. Za krátky čas si odvykla od fajčenia a od “voľnosti”, ktorú ponúkal novinársky život, aby mohla vykročiť na cestu vnútornej slobody, ktorá sa otvára duši, ktorá sa darovala Bohu.

V roku 1929 prijali jej prihlášku do Spoločnosti sociálnych sestier. Vo februári začala noviciát v Szegvári. Niekoľko mesiacov pred zložením sľubov prežila v Košiciach, kde na ňu čakala práca s organizovaním charity. Svoje prvé sľuby zložila na Turice 1930 v Szegvári. Jej mottom bolo jediné slovo: “Alleluja!”

V jeseni 1932 bola preložená do Komárna, kde vykonávala podobnú službu ako v Košiciach, ale za omnoho ťažších okolností. Bola skutočne preťažená. Okrem organizovanmia charity, viedla kuchyňu pre deti, týždenne vyučovala dvadsaťšesť hodín náboženstvo ako katechétka a redigovala časopis “Katolícka žena”

V roku 1934 ju v stave krajného vyčerpania poslali naspäť do Košíc. Predstavené jej duševný stav posudzovali ako neistotu v povolaní. V tomto roku nemohla zložiť sľuby. Začala sa najväčšia skúška života, akou prechádzali mnohí svätci, tzv. “prenasledovanie dobrými”. Sestra Sára bola ochotná pretrpieť všetko pre Kristovu lásku: Chcem si dušu obrniť pred blížiacimi ťažkosťami. Neprosím, Pane,… ale ak mi ich pošleš, chcem ich prijať s láskou. Chcem sa na to pripraviť dopredu, hoci sa ma nepochopenie dotkne z ktorejkoľvek strany… nech ho prijmem ako príležitosť, ktorá ma vždy viac a viac bude spájať s Tebou!” Cez duševné utrpenia nasledujúcich rokov v nej dozrievala milosť nepretržitého dôverného kontaktu s Božským Snúbencom.

„Jediným šťastím je byť Božím dieťaťom, je to šťastie, kedy všetko ostatné sa stáva ničotným” , píše svojej priateľke.

Maďarskí benediktíni žijúci v Brazílii, ponúkli sociálnym sestrám možnosť pracovať v misiách. Sestra Margita Slachtová, generálna predstavená, ktorá poznala túžby sestry Sáry, nezamietla jej prosbu. Sestra Sára preto odišla na prípravu do Materinského domu v Budapešti. Medzičasom, kvôli nepriaznivo sa vyvíjajúcim udalostiam druhej svetovej vojny, stalo sa nemožným vycestovať na misiu do Brazílie. Už ani neprosím, aby som sa dostala do Brazílie, prosím iba, aby som mohla sväto žiť, sväto slúžiť Pánu Bohu.” , píše vo svojom denníku.

Večné sľuby zložila na Turice r. 1940. Jej novým mottom bolo: “ALLELUIA! ECCE EGO, MITTE ME!” (Hľa, tu som, pošli mňa!).

Stále silnejšie v nej dozrievala túžba, aby mohla svoj život obetovaťpre prípad, ak by nastala doba prenasledovania Cirkvi, Spoločnosti a sestier” (citát z modlitby obetovania svojho života). Dostala k tomu súhlas. Obetovanie sa uskutočnilo v kaplnke Svätého Ducha v Materinskom dome Spoločnosti v úplnej tajnosti, v prítomnosti predstavených koncom roka 1943.

Sociálne sestry zachraňovali s veľkou odvahou prenasledovaných, hlavne Židov. Za záchranu života im vďačí okolo tisíc osôb, približne sto z nich sestre Sáre. Sociálne sestry ukrývali vo svojich domoch mnoho prenasledovaných, ktorým vybavili falošné doklady.

27. decembra 1944 obkľúčili “nyilasi” Robotnícky ženský domov na ulici Bokréta v Budapešti, ktorý viedla sestra Sára. Pátrali po Židoch a zatkli štyri podozrivé osoby. Sestra Sára práve nebola v dome, prišla až na koniec akcie. Mohla sa zachrániť pred zatknutím, ale neurobila to. Ako zodpovednú vedúcu domu aj ju odvliekli a podľa očitého svedka ju ešte v ten istý večer vyzlečenú donaha – odstrelili do ľadového Dunaja. Sestra Sára si minútu pred popravou pokľakla, obrátená smerom k svojim vrahom a s očami pozdvihnutými k nebesiam sa prežehnala veľkým krížom. Pán Boh prijal obetu jej života, jej martýrium sa naplnilo.

Žiadnej zo sociálnych sestier, ktoré sa zúčastňovali na akcii záchrany Židov, sa nič nestalo. Ani jedna sestra neprišla o život v dôsledku ukrývania prenasledovaných počas druhej svetovej vojny.

Za tento prejav hrdinskej lásky, sestre Margite Slachtovej a sestre Sáre Salkahaziovej, udelila Izraelská vláda vyznamenanie “In memoriam”, a v záhrade JAD WASHEM na ich počesť vysadili strom úcty a vďaky.

Viac info: www.salkahazisara.com