Piata časť cyklu zamyslení generálnej predstavenej o Blahoslavenstvách
V chápaní múdrych otcov a žien púšte zo starokresťanskej tradície bolo „srdce“ stredom ľudskej bytosti, tým „osovým“ orgánom, v ktorom sa sústreďuje fyzický, psychologický a duchovný rozmer ľudského života. Videli v ňom sídlo rozumu, intuitívneho vhľadu a mystického videnia, miesto múdrosti, miesto stretnutia medzi božským a ľudským.
V ich ponímaní bolo srdce zdrojom slov i činov, pričom tento názor veľmi korešpondoval s Ježišovým učením: „Z vnútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé úmysly“ (Mk 7, 21). Ako však zdôraznil Makárius Egyptský, „keď milosť pasie srdce, vládne nad všetkými údmi a myšlienkami…“. Prostredníctvom modlitby ticha a mlčania sa človek stáva otvoreným pre rozšírenie srdca, ktoré vytvára priestor pre Božiu milosť, aby mohla Božia tvorivá energia „pásť“ jeho život a zjednotiť jeho fyzické, psychické a duchovné schopnosti do premenenej a autentickej ľudskej bytosti.
Čistota srdca teda nemá nič spoločné s nejakou vonkajšou praktikou alebo rituálom očisťovania. Ide skôr o srdce premenené milosťou, o prebudené srdce, ktoré dokáže priamo prijímať, vyžarovať a odrážať božskú Skutočnosť, ktorá je nerozdelená, nedualistická; je schopné udržať celok bez toho, aby ho rozdeľovalo na antagonistické protiklady. Čistota srdca sa vyznačuje priezračnou jednoduchosťou, je bez úskokov a koná z pokoja, ktorý vychádza z vnútra; Ježišova kázeň na vrchu vystihuje, ako vyzerá čistota srdca v praxi, pokiaľ ide o lásku k nepriateľovi, ovládanie impulzívnych reakcií a pomstychtivosti, náboženské praktiky, závislosť od Boha atď. (Mt 5 a 6). Praktizovaním vnútornej modlitby ticha, ktorá umožňuje milosti „pásť“ srdce, sa človek učí vidieť „očami srdca“ a počúvať „ušami srdca“ a postupne sa jeho šošovky vnímania očisťujú. Človek začína vidieť, vnímať tak, ako vidí Boh, a vidieť Boha, ako sa prejavuje v okolitej realite. Nejde teda o to, vidieť Boha ako akýsi objekt, ktorý treba vnímať, ale skôr o to, aby sa Boh stal prítomným a zjavným v spôsobe, akým človek vidí, a v činoch, ktoré vyplývajú z tohto premeneného spôsobu vnímania preniknutého Bohom – tu a teraz. Sme naozaj blahoslavení, keď sa to začne diať v našom živote. Aký je dôsledok tejto premeny v našom súčasnom svete, ktorý je sužovaný vojnou a konfliktom? Srdce premenené milosťou je presvedčené o Božej láske a moci a nebojí sa čeliť zlu iba láskou a pravdou. Znakmi takéhoto postoja sú neochvejný súcit, nebojácnosť, vyrovnanosť, neotrasiteľné zakorenenie v Bohu a dôvera v Boha samého.
Sr. Magdolna Kővári