Pri príležitosti osláv 90. výročia príchodu Spoločnosti sociálnych sestier na Slovensko, ponúkame prehľad dejín a našej histórie. Príchod sestier na Slovensko sa uskutočnil v roku 1927 na pozvanie košického preláta – farára Barna Toszta. Zakladateľka Spoločnosti sr. Margita Šlachtová, košická rodáčka, považovala za potrebné rozvinúť charizmu sestier v jej rodnom meste. Spoločnosť sociálnych sestier bola založená preto, aby vzdávala Bohu slávu a spolupracovala na vykupiteľskom diele Kristovom svedectvom o Božej posväcujúcej láske, mala účasť na sociálnom poslaní Cirkvi v rôznych službách, ale so zvláštnym zameraním na evanjelizáciu a zlepšenie životných podmienok žien detí a rodín. Sestry dostali do užívania dom Regina Pacis od košického biskupa Jozefa Čárskeho. V auguste v roku 1927 pán prelát Barna Toszt odovzdal tento zrekonštruovaný a vymaľovaný dom sestrám. Obyvatelia mesta Košíc prijali sestry s veľkou láskou. Ako priazeň v ich počiatočných ťažkostiach, darovali im nábytok, posteľnú bielizeň, nádoby, peniaze a potraviny.
2. októbra 1927 po konečnom zariadení domu pán biskup Čársky slávnostne posvätil dom
a v ňom zriadenú kaplnku. Na nový domov sestier a ich prácu udelil svoje pastierske požehnanie, aby práca slúžila na oslavu Boha a pre duchovné i telesné dobro ľudí. Sestra Etelka Tóthová prevzala vedenie domu ako prvá predstavená v auguste v roku 1927. Do Košíc prišli aj ďalšie sestry z Maďarska a Rumunska, aby v Košiciach začali sociálnu a charitatívnu činnosť. Dom „Regina Pacis“ sa čoskoro stal duchovným centrom pre okolitých veriacich so svojou verejnou kaplnkou, v ktorej bola denne slúžená sv. omša, v nedeľu s kázňou.
Dom sa nestal iba domovom sestier, ale slúžil aj pre novo-vzniknutý Dievčenský klub, pre chudobné deti z okolia – Krúžok malej Terezky a pre už skôr vzniknutý Spolok robotníckych dievčat.
Neskôr v dome Regina Pacis sestry zriadili penzión pre osamelé panie, z čoho mali určitý zdroj príjmov na ich život a služby. Sestry po príchode do Košíc pracovali v rímskokatolíckej farnosti sv. Alžbety v administratíve, vykonávali prieskum vo všetkých katolíckych rodinách a pracovali v rámci úradu na úseku charity. Vyučovali na periférii mesta chudobné deti robotníckych rodín náboženstvo a starali sa o ich celkovú úroveň. Založili tam aj denný útulok pre deti. Zabezpečovali tam slávenie sv. omše v nedele a sviatky, keďže tam nebol žiaden kostol. V rámci charity sestry tiež navštevovali nemocnicu a väznicu. Zaviedli tiež železničnú misiu – informačné služby pre rôzne potreby cestujúcich, sprostredkovanie ubytovania pre ženy a dievčatá v naliehavých prípadoch.
Sestra Sára Salkaházi, ktorá sa narodila v Košiciach a tu vstúpila aj do Spoločnosti v r.1929, bola organizátorkou ženského robotníckeho hnutia pre ženy a dievčatá maďarskej národnosti. Za podpory tohto hnutia viedli a udržiavali dievčenský domov na prechodné ubytovanie a stravovanie dievčat, ktoré prišli z dedín hľadať zamestnanie ako pomocníčky v domácnosti, alebo robotníčky v továrňach. Hľadali a sprostredkovávali im zamestnanie, mali patronátnu činnosť nad uzavretím pracovnej dohody. Sestry ďalej v rámci tohto hnutia viedli kurzy ako: príprava na manželstvo a materstvo, kurz prvej pomoci, ľudovej tvorivosti, šitia, varenia, liturgické kurzy a dni duchovnej obnovy hlavne v pôstnom období. V lete zabezpečili týždenné rekreácie pre robotnícke dievčatá.
Neskôr, po nútenom vysťahovaní sestier maďarskej národnosti v r.1928 sa stala košickou
predstavenou sestra Anitta Kowalcze, ktorá mala poľské štátne občianstvo a rozvinula činnosť
sestier na celom Slovensku. Sestry pôsobili v Komárne, kde vyučovali náboženstvo, pracovali na farskom úrade,
viedli obchod s liturgickými predmetmi a hlavne viedli a prevádzkovali sirotinec pre chlapcov od r.1932-1950. Pracovali tiež v charite s podobnou činnosťou ako v Košiciach a prevádzkovali navyše ľudovú kuchyňu pre 500 chudobných.
Do Podunajských Biskupíc prišli sestry na jeseň v r.1937, nasťahovali sa do domu Nazaret.
Vyučovali náboženstvo, viedli poradne pre matky, starali sa o chorých a chudobných a prevzali vedenie dievčenského mládežníckeho spolku v obci Komárovce. Oslava posviacky kaplnky bola 7. decembra v tom istom roku.
V Bratislave sestry pôsobili na pozvanie kresťanskej maďarskej strany a viedli útulok na periférii mesta a detské jasle.
V Topoľčanoch zriadili v r. l947 Sociálnu školu, kde žiaľ mohli pôsobiť len do r.1950. Vykonávali tam tiež sociálnu činnosť, navštevovali chorých a chudobných v rodinách. Vyučovali tiež náboženstvo na školách.
V Ilave založili v r. 1948 prvý noviciát na Slovensku (vo vtedajšom Československu). Aj tento mohol účinkovať len do r.1950. Sestry v Ilave otvorili aj prípravný ročník do Sociálnej školy pre tie dievčatá, ktoré nemali úplné vzdelanie.
V roku 1949 nastalo nové historické obdobie v dejinách strednej a východnej Európy s nástupom komunizmu.
Dom v Ilave zoštátnili a sestry s novickami sa presťahovali do Košíc. V Topoľčanoch štátna polícia prišla pre sestry v noci, ale veriaci bývajúci v dome pomohli sestrám skryť sa a ujsť zadným vchodom, takže ich bezpečnosť nenašla. Sestry prišli tiež do Košíc, kde mohli ostať až do novembra r.1949.V Komárne boli internované dve sestry, ktoré neskôr prepustili, lebo ich nemali na zozname štátnej bezpečnosti a dve ponechali dočasne pracovať v sirotinci.
11. novembra 1949 zoštátnili aj dom Regina Pacis v Košiciach a naše sestry ako prvé z rehoľníkov museli opustiť kláštor. Až v apríli 1950 zlikvidovali komunisti mužské rehole a v júni ženské. To, že boli prvé, malo výhodu, že ich na to dopredu dobrodinci upozornili, a tak si mohli vziať svoje veci a nábytok, čo nebolo možné už ostatným rehoľníkom, lebo boli všetci hromadne internovaní do koncentračných pracovných táborov. Sestry sa ubytovali v
dome ich dobrodinky Aranky Balázs na Hlavnej ulici a v dome Oltárneho spolku, ktorý ešte patril Cirkvi. Niektoré sestry odišli bývať k vlastným príbuzným. Na Slovensku v tom čase bolo 23 členiek Spoločnosti, z toho 15 sestier, 4 novicky a 4 kandidátky. Tam, kde bolo možné pokračovať v činnosti, sestry ostali. Napr. v Topoľčanoch dokončili vyučovanie náboženstva do konca školského roka. Pokračovali v sociálnej práci v rámci farnosti ešte
takmer 2 roky. V Komárne viedli sirotinec do konca roka. V Košiciach vykonávali administratívnu a charitatívnu činnosť na fare do r.1951. Postupne však museli zanechať všetku túto činnosť. Medzi sestrami panoval strach a neistota z budúcnosti, ale zároveň aj veľká dôvera v Božiu pomoc a ochranu. Sestry začali hľadať spôsob, ako môžu ďalej žiť svoje povolanie a charizmu v prísnom ateistickom zriadení. Vstúpili do pracovného pomeru
ako súkromné osoby a snažili sa verne žiť svoje zasvätenie a povolanie.
Dve sestry boli uväznené, pretože skrývali kňaza, ktorý chcel ujsť na Západ. Obe boli odsúdené na 5 rokov, ale po dvoch rokoch ich prepustili.
Štyri novicky pokračovali vo svojom noviciáte už vo svetskom prostredí. Kandidátky už nemali možnosť začať svoj noviciát v normálnom prostredí a dve z nich neskôr odišli zo Spoločnosti. Sestry hľadali spôsob, ako pokračovať v zasvätenom živote a žiť našu charizmu ďalej. Pomáhali a starali sa o ľudí vo svojom okolí. Vedeli, že vonkajšia činnosť už nebude možná a tak si uvedomili, že nastáva obdobie ako za čias prvých kresťanov, svedčiť svojim osobným životom, verné svojmu povolaniu a zasväteniu. Keďže sestry žili len v dvoch komunitách, snažili sa udržiavať kontakty s ostatnými sestrami spoločnými výletmi, kde si zároveň v prírode, alebo na chate konali duchovné cvičenia a duchovné obnovy. Videli užitočnosť týchto stretaní pre udržiavanie komunitného a duchovného života, a preto sestra Anitta zakúpila pozemok neďaleko Košíc a sestry si vlastnoručne postavili chatu. Chatka slúžila sestrám ako miesto duchovných obnov a duchovných cvičení a tiež ako miesto oddychu
takmer 30 rokov. V šesťdesiatych rokoch po II. vatikánskom koncile, keď začalo v Československu pôsobiť Dielo koncilovej obnovy, sestry sa začali zapájať viac odvážne do diania Cirkvi, samozrejme v tajnosti. Začali pracovať s mládežou, organizovať výlety, kde sa zároveň konala aj ich duchovná formácia. Tajne vykonávali katechézu (prípravu na sviatosti) v rodinách pod rúškom rodinných návštev. Organizovali rodinné spoločenstvá, detské a
mládežnícke spoločenstvá. Táto činnosť sa veľmi intenzívne rozvinula po tzv. Pražskej jari, v roku 1968, keď na krátku dobu nastala náboženská sloboda. Ostalo však len pri krátkom nadšení, lebo už v auguste 1968 prišli sovietske vojská a zmarili všetku nádej po slobode.
Postupne začal proces tzv “normalizácie“, komunistický režim sa sprísňoval. V tomto období však Pán požehnal mnohé nové povolania do Spoločnosti; v období totality vstúpilo vtedy 30 nových členiek, šesť z nich neskôr odišlo.
Nové členky vstupovali na základe svedectva a života sestier, s ktorými sa poznali, či
už na pracoviskách, alebo v mládežníckych skupinách. O svojej príslušnosti do Spoločnosti
mali prísne zakázané hovoriť, kvôli bezpečnosti celej Spoločnosti. Nevedeli o tom ani rodičia,
ani najlepší priatelia. Rehole oficiálne neexistovali, ale komunistické vedenie vedelo o tzv.
podzemnej tajnej Cirkvi, ktorá pôsobila bez ich kontroly. Preto mali všade svojich tajných
agentov. Bolo to dielo Ducha Svätého, že zasvätení vydávali nevedomky svedectvo
zasvätenia sa Bohu, ktoré potom priťahovalo ďalších mladých ľudí. Hovorili spôsobom
svojho života, svojich skutkov a nadšenia pre Krista. Na základe toho vznikla aj v týchto
mladých ľuďoch túžba žiť tak, ako oni, hoci nevedeli a nepoznali ani komunitu sestier, ani
charizmu. Boh ukázal pravdivosť tohto svedectva, pretože zasvätený život v komunistických
krajinách prežil vďaka tejto vernosti zasväteniu, aj keď sa nemohol žiť komunitný život a
plniť svoje poslanie navonok.
Sestry sa usilovali byt verné svojim záväzkom, pravidelne sa schádzali na duchovné
stretania, obnovy a duchovné cvičenia. Každý sa usiloval vidieť potreby vo svojom okolí a
pomáhať ako v duchovnej, tak aj v materiálnej oblasti. Sestry sa tajne venovali katechéze,
príprave na sviatostiach, zapájali sa do liturgického života Cirkvi, spolupracovali s kňazmi a
ostatnými rehoľníkmi.
Formácia mladých členiek prebiehala podobne, ako pracovali mládežnícke skupiny, ibaže v
intenzívnejšej forme. Noviciát trval tri roky. Mladé sestry sa stretali raz týždenne na
duchovnom programe, jeden deň v mesiaci na duchovnej obnove, v lete to bolo väčšinou v
prírode, alebo na chate a ročne na duchovných cvičeniach tiež na chate. Sľuby sa skladali tiež
na chate, alebo v bytoch.
V osemdesiatych rokoch pri postupnom uvoľňovaní bolo možné orientovať sa viac na
sociálnu prácu, samozrejme cez štátne organizácie, a tak viac sestier sa mohlo zamestnať na
sociálnom poli ako sociálne pracovníčky, sociálne kurátorky, na úradoch práce a podobne.
V r.1989 nastalo tretie obdobie histórie našej Spoločnosti s príchodom slobody.
Komunistický režim sa zrútil a nastalo obdobie transformácie spoločnosti vo verejnom živote,
aj v živote Cirkvi. Keď štát začal vracať majetok Cirkvi, sestry boli znova prvé, ktoré požiadli
o navrátenie domu domu Regina Pacis v Košiciach už v po novembri 1989 a dostali ho máji
1990, pretože organizácia, ktorá v ňom sídlila sa sťahovala na nové miesto, takže nebol problém s navrátením budovy fyzicky, ale právnicky to trvalo takmer sedem rokov. Sily sestier sa sústredili na rekonštrukciu domu, ale aj na rekonštrukciu komunitného života, čo bolo a ešte stále je veľmi náročné. V r.l994 otvorili znovu riadny noviciát v Košiciach, v dome Regina Pacis, pretože iné domy nemali. Pred rokom 1950 všade, kde sestry pôsobili
nebývali vo vlastných domoch, ale v budovách Cirkvi. V tomto období, vstúpilo do
Spoločnosti 13 členiek. Mladé sestry začali študovať teológiu, sociálnu prácu a iné odborné vzdelanie, ktoré
nebolo možné v čase totality uskutočniť, aby mohli napĺňať svoju charizmu a poslanie
v otvorenosti Duchu Svätému a nechať sa ním viesť na tie miesta, kde nás Cirkev potrebuje.
V Košiciach je provinciálne sídlo a miesto, na stretanie sestier, ktoré sa presťahovalo
z domu Regina Pacis na Masarykovej ulici do domu na Starú Spišskú cestu 3 v r.2016. Okrem
provinciálneho sídla dom slúži pre choré a staré sestry v provincii a komunitu aktívnych
sestier. Konajú sa tu duchovné obnovy a všetky duchovné programy.
Osem rokov 1994-2002 sestry pôsobili v Komárne.
V Bratislave – Podunajských Biskupiciach sa zriadil v roku 2014 formačný dom.
Spoločnosť sociálnych sestier podľa Konštitúcií nemôže spravovať vlastné inštitúcie.
Spoločné dielo Spoločnosti vzniklo na základe dobrovoľníctva; sestry vedú Projekt Sára –
odbremeňovacia služba v rodinách v Bratislave a Košiciach, kde na základe dobrovoľníctva
poskytujú služby deťom v rodinách, aby umožnili manželom venovať čas na posilnenie ich
vzájomného vzťahu, zúčastniť sa na duchovnom programe, či vybaviť rôzne záležitosti, kde
nemôžu nechať deti samé.
V súčasnosti sestry pôsobia v zdravotníctve a sociálnej službe v nemocnici,
v zariadeniach pre seniorov, v paliatívnej starostlivosti, v zariadení pre drogovo závislých,
ako katechétky a učiteľky na základných, stredných a vysokých školách, venujú sa práci
s mládežou a seniormi, poskytujú duchovné sprevádzanie a duchovné cvičenia.
Veríme, že dielo, ktoré Boh začal – prostredníctvom našej zakladateľky Margity
Slachtovej v Spoločnosti sociálnych sestier bude naďalej pokračovať na základe obiet
a verného zasväteného života prvých sestier priekopníčok, sestier, ktoré žily počas totality, aj
sestier, ktoré žijú dnes v nie menej náročných podmienkach – aj dokončí v ďalších
generáciách verných sestier aj na príhovor bl. Sestry Sáry.