Zážitkové semináre sú už raz také: najskôr netušíte, čo také prevratné na nich môžete zažiť, veď to všetko už dávno viete, a keď sa z nich vrátite, neviete o nich doma dokopy nič povedať. Pretože to sa nedá vysvetliť, to treba zažiť… Takto nejako som to prežívala ja a asi aj tie moje spolusestry, ktoré sa ho tiež tento rok v októbri zúčastnili.
Na web stránke Community Building sa dá dočítať, že
Budovanie komunity je hlboká skúsenosť otvoreného skupinového procesu bez väčšej štruktúry. Ľudia sa učia z vlastných skúseností. Školitelia (facilitátori) sú len sprievodcovia. Môžete sa naučiť, ako komunikovať otvorene, autenticky, s rešpektom a ako akceptovať vzájomnú odlišnosť. Dodržiavaním vodítok komunikácie je možné dosiahnuť porozumenie, prijatie a veľmi hlboké spojenie s ľuďmi v skupine a najmä so sebou samým. ( https://communitybuilding.sk/o-seminari/)
A takto to naozaj prebiehalo. Učili sme sa navzájom sa počúvať, komunikovať úctivo, nesnažiť sa druhého prerobiť na svoj obraz, ale prijať ho takého, aký je. A učili sme sa vnímať, kde a kedy vznikajú vo mne prekážky autentického načúvania a prijímania, a čestne ich odhaľovať. Odhalenie seba samého je slovo, ktoré nesie v sebe obrovskú zraniteľnosť. A o to práve ide. Ponúknuť druhým dar svojho načúvania aj svojej vlastnej zraniteľnosti. Dovoliť procesu, aby nás konfrontoval s vlastnými tieňmi, nevyriešenými zraneniami či blokmi. Lebo len touto úzkou cestou sa môžeme učiť zakúšať dôveru a bezpečie, tak nevyhnutné na prežívanie autentickej komunity. Neviem, či som sa na tomto seminári niečo naučila. Viem však, že som sa učila. Že som bola v procese. Tak ako v ňom som aj naspäť v mojom bežnom komunitnom živote… sr. Zuzana SSS