Dňa 20.09.2021 okolo poludnia odišla k Pánovi naša najstaršia sestra Edinka Milke a to vo veku 94. rokov. Nech ju Pán s láskou prijme do svojho náručia za jej obetavý a bohatý život povolania. Narodila sa 23.5. 1927, do Spoločnosti vstúpila v roku 1945, prvé sľuby skladala v roku 1948 a doživotné sľuby v roku 1958. Posledné obdobie svojho života strávila v zariadení pre seniorov v Ďurďošík. Pred dvoma dňami dostala srdcový infarkt, ktoré mu v nemocnici pre srdcové ochorenia podľahla. Prosím zahrňme ju do svojich modlitieb…
Júlia/Juliána Milke sa narodila 23.5.1927 v Košiciach, na Šrobárovej ulici; pochádza zo šesťčlennej rodiny. Mama bola košická Maďarka, otec bol Rus, pochádzal z Ukrajiny, počas vojny sa dostal do Košíc ako vojnový zajatec. Pracoval v energetike. Keď mala 12 rokov,presťahovali sa na Kalváriu. Často sledovali procesie, keď mala farnosť odpustovú slávnosť.
● Po birmovke denne chodila na svätú omšu a sväté prijímanie. Povzbudzoval ju príklad jej mamy, ale otec z toho nebol nadšený. V duchovnom živote jej veľmi pomohol duchovný otec Barta. Bol veľmi aktívny, zodpovedný aj v seminári, viedol skauting, bol duchovným vodcom sociálnych sestier v Košiciach, bol v kontakte s vonkajšou sestrou Elou a so sestrou Ernou, veľmi dobre sa poznal aj so sr. Margitou (mávali aj výmeny názorov, nie vo všetkom sa zhodli, ale napokon keď sa už dohodli, už išli spoločne).
● Po ukončení ľudovej školy išla na Lýceum k sestrám uršulínkam, kde sa platilo školné, a tak si privyrábala doučovaním spolužiakov.
● Ako mladé dievča neuvažovala nad rehoľným životom, ale chodila na skauting – chodila do domu SSS Regina Pacis, tam spoznala sestry, tie ich zapájali do sociálnej činnosti, napr. roznášali múku veľmi chudobným. Vďaka tomu spoznala aj veľa kňazov a celkovo sa dozvedela veľa o živote. Počas vojny bola v kontakte najmä so sr. Ernou, bola tiež zapojená do utajeného ukrývania ľudí a odovzdávania odkazov.
● Podľa vlastného rozprávania prežila skúsenosť povolania v kaplnke, kam ju poslala jeden večer sr. Erna skryť sa, lebo práve u nich polícia robila raziu, či niekoho neukrývajú. Vtedy pred svätostánkom prežila slovo od Pána Ježiša: „A ty zostaň so mnou.“ Zdôverila sa s týmto zážitkom duchovnému otcovi Bartovi, a ten jej to pomohol interpretovať ako volanie stať sa sociálnou sestrou. Mama jej nebránila.
● Vstúpila v r.1945, odišla do Budapešti, nakoľko bola vojna, cestovanie bolo obtiažne, všade boli ruskí vojaci; ilegálne prekročila hranice, najskôr strávila mesiac v Miškolci, kde ju čakala sr. Gabriela, potom sa dostala do materinského domu v Budapešti, kde ju na druhý 1 deň stretla sr. Margita. Spomína si, že akurát umývala kuchyňu, keď ju veľmi milo oslovila: „Tu je naša kandidátka z Košíc“, tešila sa z nej a objala ju. Noviciát mala už v Szegvári.
● Spomienky na sr. Margitu: Veľmi milá, ale aj prísna; Sestrička moja, moja malá sestrička – tak oslovovala; Učila ich rétoriku.
● Spomienka z kandidatúry/noviciátu: Bola účastná v parlamente v Budapešti na prednáške o cirkevných školách, ktorú mala sr. Margita. Vždy, keď mala prejav, išli do parlamentu. „Bola drobulinká, čiperná, ale keď otvorila ústa, tak to znelo. Nekričala, ale mala zvučný hlas, plná bola celá miestnosť. My sme boli na balkóne. Členovia parlamentu z komunistických strán boli hrubí vo výrazoch aj v správaní. Obstali ju tam, ona bola jediná žena v parlamente, povedala: Žiadam o pomoc. Rozozvučali sa všetky zvony v parlamente, na chvíľočku to prestalo. Z parlamentu sme už utekali, ja som bola novicka a vtedy dávali úžasne pozor na presnosť. Umývala som si ruky v kúpeľni, vstúpila sr. Margita, ja som odskočila.” „Sestrička moja, bola si v parlamente?” „Áno, teraz som prišla.” „No a čo je tvoja mienka?” „Jaj, ja som myslela, že vás tam zožerú ako keď kresťanov prenasledovali.” Ona sa tak milo usmiala.
● Prvé sľuby zložila v r.1948 vo veku 21 rokov; Motto si vybrala to isté, ako mala sr. Sára: Hľa tu som, pošli mňa. Sr. Margita ju povzbudila, aby sa nebála dať si ho.
● Po noviciáte v Maďarsku sa vracala na Slovensko, aby sa dostala domov do Košíc (išla celú noc vlakom, chlapci skauti ju mali sprevádzať a previezť cez hranicu, ani slovo neslobodno prerieknuť, ani keby niekoho chytili. Nadránom už sa dostala do dediny, kde mala čakať na vlak, ktorý ju mal dostať do Košíc. Nastúpila na vlak a tam sa náhodne stretla so sr. Beatou. Tá bola veľmi rada. Prišli colníci legitimovať. Keď sa Edina vracala po troch rokoch, už mala starú legitimáciu, takú zelené, lebo sa medzičasom menili hranice slovensko-maďarské, ani sr. Beáta nemala dobrú legitimáciu a bolo treba zachrániť situáciu. Dohodli sa, že keď príde kontrola, Beáta bude spať, Edina ju má ťahať, ale ona sa nezobudí. V ruke mala držať tú starú legitimáciu. Všetko prešlo, jeden z nich povedal: Nechajte starú tetu spať. Tak došli šťastne do Košíc, rovno do Regina pacis.
● Po sľuboch išla do Topoľčian do sociálnej školy. Bola v komunite so sr. Michaelou, ktorá bola veľmi nadanou sestrou a vďaka nej sa Spoločnosť na Slovensku veľmi uchytila. Edinu veľmi podporovala. Tamojší farár bol veľmi rád, že tam prišla mladá sestra, všetci jej išli pomáhať, uprednostňovali ju. Celkovo ľudia pripisovali sr. Edine aj sestrám veľa dobra. Spolupracovala s miestnym doktorom – primárom, pomáhala veľmi chudobným rodinám, ktorí bývali v podzemných hlinených domkoch, akoby zemľanky v Rusku – hrozné podmienky. Mala tam na starosti celú charitu – aj po finančnej stránke, hospodárila s peniazmi, rozdeľovala – akoby riaditeľka charity; Všetko nechal na ňu pán doktor Grešner. Vysvetľoval jej po zdravotnej stránke, ako sa chrániť pred chorobami, ktoré boli časté v tých rodinách, zháňal lieky, materiál, vedel liečiť tých ľudí. „Bola to prekrásna práca – v tých Topoľčanoch.“
● V r. 1949 v Topoľčanoch štátna polícia prišla pre sestry v noci, ale veriaci, bývajúci v blízkosti sestier, pomohli sestrám skryť sa a ujsť zadným vchodom, takže ich polícia nenašla. Ostali tam pôsobiť až do r.1950. Po zatvorení domu komunistami v roku 1950 sa vrátila do Košíc. Sr. Michaela prišla najprv do Košíc, potom odišla k príbuzným a neskôr opustila Spoločnosť (zaľúbila sa a vydala sa), sr. Edina sa nasťahovala k rodnej sestre a sr. Cyrila do komunity na Hlavnú ul. v Košiciach.
● Zamestnala sa v energetike, keďže jej otec tam tiež robil. Všetci vedeli o nej, kto je, ale nechali ju pôsobiť. Spravili ju predsedkyňou ROH, všetko vedela vybaviť. Chránili ju tam. 2 Dlhé roky tam pracovala, až kým nešla do dôchodku – išla hneď, ako dovŕšila potrebný odpracovaný vek. Potom veľa rokov učila náboženstvo na maďarskej základnej škole.
● Bola členkou provinciálnej rady počas komunizmu.
● Počas dekády 1959 -1968 do Spoločnosti vstúpilo 5 sestier (Marienka Slodičáková, Hana Plichtová, Maja Múllerová, Helenka, Holomáňová, Margitka Muchová), tieto sestry boli vo formácii pod vedením sr. Anitty a pomáhala jej sr. Edina.
● V dekáde 1969 -1979 sestry boli vo formácii vedené sr. Edinou ako novicmajsterkou a neskôr sr. Edine pomáhala sr. Maja
● Po smrti sestry bývala vo svojom byte. Po vrátení domu Regina Pacis sestrám nechcela prísť do komunity, ostala bývať vo svojom byte.
„Ja keď sa pozerám na svoj život, tak Pán Boh bol voči mne veľmi bohatý, po každej stránke. Veľmi veľa všetkého sa mi dostalo.“
„Skutočne, Pán Boh drží ruku nad každým z nás, len my to nevybadáme vždy, čo sa od nás žiada a čo sa má robiť. On nás usmerňuje, aby sme prišli na tú dobrú cestu.“
