Drahí bratia a sestry!
Dnes, tu, v tejto osemsto rokov starej Bazilike svätého Martina v Pannonhalme,
ďakujeme za sto rokov existencie Spoločnosti sociálnych sestier.
Práve tu, v Pannonhalme sa začína jubilejný rok,
pretože zakladateľky Spoločnosti sociálnych sestier
rozpoznali svoju charizmu v najstaršej mníšskej duchovnej tradícii maďarského kresťanstva,
v benediktínskej spiritualite. Spoznali silu spojenia tradície a obnovy ,
ktorá môže udržať apoštolské a obzvlášť vo svete žijúce rehoľné spoločenstvo,
je schopné ho živiť, a upriamené na evanjelium udržiavať v Cirkvi a vo svete.
Náš otec, svätý Benedikt venuje novému bratovi, ktorý začína svoj mníšsky život,
a komunite, ktorá v novom prírastku oslavuje Boží dar, nasledujúce slová:
„Musíme teda zriadiť školu Pánovej služby.” (RB Prológ 45).
Podľa neho je totiž kláštor, mníšske spoločenstvo, ako škola,
kde sa človek môže naučiť počúvať Boha a milovať svojich blížnych.
Tajomstvo Benediktínskeho rádu, ktorý má tisícpäťsto rokov, Arciopátstva, ktoré má tisíc rokov, a Spoločnosti sociálnych sestier, ktoré má sto rokov, je rovnaké:
neprestáva byť učeníkom,
neprestal „chodiť do tej školy”, kde učiteľom je Ježiš!
Od neho sa totiž možno učiť kresťanskému životu, naučiť sa podstatu rehoľného života, lásku k Bohu a lásku k blížnemu.
Dobre to znázorňuje evanjelium svätého Matúša, ktoré čítame v nedeľu počas tohto cirkevného roka.
Ježiš je pre evanjelistu veľký učiteľ, ktorý nás učí Božej ceste.
Ježiš predstavuje Majstra, ktorý je múdry. Pre Matúša je tým, kto napĺňa slová proroka Izaiáša, ktoré sme práve čítali: Ježiš je Obdivuhodný radca. Svojím zjavením vnáša do našich životov svetlo a nádej, ako sme to nedávno krásne oslávili počas vianočného obdobia.
Žiarivým svetlom pre pohanov – teda pre všetkých – nie je nikto iný, ako sám Ježiš:
Dieťa, ktoré nám bolo dané!
V dnešnom úryvku evanjelia Ježiš konečne začína učiť!
Je zaujímavé, že tu, na „začiatku školského roka”, počujeme od Ježiša len dve vety.
Tieto dve vety majú podobnú štruktúru: po napomenutí nasleduje konštatovanie.
„Robte pokánie!” – hovorí Ježiš ako prvé, a táto výzva je adresovaná všetkým.
Obráťte sa k Bohu, hovorí Ježiš jazykom prorokov. „Lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo!”
Takže vláda milujúceho Boha je blízko. Je na dosah v každom okamihu.
Táto božská moc zasiahla a dotkla sa tých, ktorí sa zovšadiaľ hrnuli k Ježišovi a boli uzdravení zo svojich chorôb…
Takže Boh, ktorý nás miluje, je už tu. Pôsobí medzi nami. Chce vstúpiť do našich životov. Nemôže to však urobiť bez nášho súhlasu. Preto od nás vyžaduje dôveru…
Jasne to vidíme na príklade prvých učeníkov. Mohli by sme povedať, že oni sa naozaj „obrátili”. Ich stretnutie s Ježišom bolo nepochybne zlomovým bodom v ich živote.
Závažnosť a vážnosť začiatku ich priateľstva s Ním, je dramaticky vyjadrená v príbehu ich pozvania: Ježiš ich volá a oni „hneď” nasledujú Majstra.
A z Evanjelia vieme, že obrátenie učeníkov sa tým neskončilo – je to dlhý a bolestný, ale aj radostný proces, ktorý pokračuje počas celého života.
Pretože tento proces nie je nič iné, ako nasledovanie Ježiša.
To znamená osobný vzťah s Majstrom, život s Ním.
A začiatok tohto vzťahu nemôže byť iný, ako krok dôvery: prijatie učiteľa.
Bez tejto dôvery nikdy nepochopíme učenie Majstra.
Rovnako, ako apoštoli mohli pochopiť, čo znamená byť „rybármi ľudí”, len preto, že dôverovali Ježišovi. Nasledovali Jeho výzvu a práve pri tomto nasledovaní prvýkrát pochopili, čo znamená zhromažďovať ľudí okolo Ježiša…
A tak sa sami stali rybármi ľudí. Tým, že zažili zázrak dôvery, ich viera mohla rásť a zapôsobiť na rôznych ľudí, tak ako aj Ježiš okolo seba zhromažďoval rozličných ľudí.
Drahí bratia a sestry!
Táto forma existencie, toto učeníctvo je údelom našich spoločenstiev od ich založenia,
a bude tomu tak aj v budúcnosti!
Prví členovia našich komunít, ktorí sú už medzi blahoslavenými a svätými
mučeníčka sr. Sára Salkaházi a svätý Maurus z Pannonhalmy,
sa stali učeníkmi toho istého Krista.
Hoci ich služba byť „rybárom ľudí” sa uskutočňovala v rôznych časoch, v inej dobe a v rôznych kultúrnych a spoločenských podmienkach,
na čele kláštora a biskupstva alebo na brehu Dunaja;
obklopený spoločníkmi alebo modliac sa pred vražednými zbraňami,
zažili dôvernú a bezpečnú lásku toho istého Krista.
Kráčali spolu s Kristom, podľa vízie nášho otca, svätého Benedikta – „úzkou a tesnou“ životnou cestou – aby aj oni mohli zažiť „nevýslovnú sladkosť lásky!“
Teraz, po sto alebo tisíc rokoch, sa nám, všetkým členom veľkej benediktínskej rodiny, opäť otvára Matúšovo evanjelium,
znovu sa nám otvárajú dvere tejto školy,
kde Ježiš je učiteľom a kde nás môžu povzbudiť slová majstra, svätého Benedikta!
Prečo?
Aby sme sa nestiahli, aby sme hneď nezutekali z cesty k spáse, ktorej začiatok je úzky a tesný. …
Ale kráčajme vpred vo viere, a s povzneseným srdcom a nevýslovnou sladkosťou lásky sa ponáhľajme vpred po ceste Božích príkazov,
či už v Európe alebo na iných kontinentoch, či už v kláštore alebo v civilnom zamestnaní,
či už kľačiac v kostole, alebo pri brehu Dunaja!
Nech nás Pán všetkých zachová v takom duchu, ako svojich prvých učeníkov:
Tu som, pošli mňa; tu sme, pošli nás!
(Preklad: sr. Flóra Kovácsová, SSS)