Autor Zuzana Škrinárová

V tieni vojny je naša duša plná smútku a úzkosti. Čím bližšie sú zvuky delostrelectva a ciele rakiet, tým väčšie je napätie a nepokoj v nás – a ľudsky povedané, je to celkom pochopiteľné. Ak však bližšie preskúmame svoje pocity, musíme priznať, že sú vlastne egocentrické: máme obavy o svoj malý svet, ktorý sme si vytvorili, navyše sa obávame o svoju bezpečnosť – dá sa povedať, že máme všetky dôvody byť smutní a rozrušení z toho všetkého.

Ale je toto naozaj ten druh smútku, o ktorom hovorí Ježiš v Blahoslavenstvách? Plač, o ktorom hovorí Ježiš, nemá nič spoločné so sebaobranným strachom, ani sa nerovná bezmocnému nariekaniu.  Ježiš hovorí o slzách, ktoré tečú z hlbokého pohnutia láskou a súcitom; o niečom podobnom, ako boli slzy, ktoré prelieval nad Jeruzalemom (pozri Lk 13, 34).

V túžbe odpovedať na pozvanie Svätého Otca Františka sa aj my, sociálne sestry, zapájame do synodálneho procesu spoločného načúvania, vyjadrovania svojich pohľadov a povzbudenia do misie.

V Košiciach sa sr. Ľudka Surmajová zúčastňuje stretnutí na úrovni rôznych rehoľných spoločenstiev v diecéze. Podobne aj sr. Renáta v rámci svojej služby v KVRPS medzi rehoľnými predstavenými. V Bratislave úzko spolupracujeme s našou farnosťou Podunajské Biskupice.

Krízy neznamenajú len nebezpečenstvo, ale prinášajú aj možnosť rastu. V nasledujúcich týždňoch vás pozývam k modlitbovému uvažovaniu o tom, ako nám súčasné nebezpečenstvá môžu pomôcť rásť v našom kresťanskom povolaní a ako nám Blahoslavenstvá, naša „blaženosť“, môžu pomôcť byť v týchto náročných časoch prítomní iným spôsobom.

1.      „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“