Šiesta časť série úvah generálnej predstavenej o Blahoslavenstvách
Dnes sa pozrieme na tieto dve blahoslavenstvá spolu, pretože potrebujeme mať pred očami obidve, aby sme sa dokázali dobre orientovať vo výzvach našej doby.
Piata časť cyklu zamyslení generálnej predstavenej o Blahoslavenstvách
V chápaní múdrych otcov a žien púšte zo starokresťanskej tradície bolo „srdce“ stredom ľudskej bytosti, tým „osovým“ orgánom, v ktorom sa sústreďuje fyzický, psychologický a duchovný rozmer ľudského života. Videli v ňom sídlo rozumu, intuitívneho vhľadu a mystického videnia, miesto múdrosti, miesto stretnutia medzi božským a ľudským.
Ako nám súčasné nebezpečenstvá môžu pomôcť rásť v našom kresťanskom povolaní a ako nám Blahoslavenstvá, naša „blaženosť“, môžu pomôcť byť v týchto náročných situáciách prítomné inak?
4. „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“
Pápež František vo svojej homílii z 25. marca poukázal na túto skutočnosť: „Ak chceme, aby sa svet zmenil, musia sa najprv zmeniť naše srdcia.“ Naša inštinktívna činnosť je však spravidla úplne opačná: vždy máme tendenciu najprv hľadať a pozorovať, ako by sa mali zmeniť iní, a k problémom sa zvyčajne staviame tak, akoby sme s ich vznikom nemali nič spoločné. Táto ilúzia je najväčšou prekážkou zlepšenia vecí.
(Tretia časť cyklu zamyslení generálnej predstavenej o Blahoslavenstvách)
Ak by sme si urobili prieskum o význame slova “tichý”, väčšina by si ho pravdepodobne spájala s poddajnosťou alebo nejakou formou slabosti, zatiaľ čo skutočná sila sa prejavuje v tichosti. Tichý človek je slobodný od nadmerných výbuchov nespracovaných emócií a od všetkých foriem násilia; správanie tichého človeka je pokojné, vyrovnané a uzemnené.
Všetkých sa nás hlboko dotýka utrpenie spôsobené vojnou na Ukrajine. Hľadáme, ako môžeme pomôcť utečencom aspoň kvapkou a pridať sa tak k množstvu dobrovoľníkov i modlitebníkov. Sestry Marta Andraščíková a Marcelka Chromeková využili príležitosť vycestovať na hranice a zapojiť sa do konkrétnej pomoci – v Sobranciach, na hlavnej stanici v Košiciach a v Domčeku Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom. Fotogaléria z misie sr. Marti – kliknúť na viac.
V tieni vojny je naša duša plná smútku a úzkosti. Čím bližšie sú zvuky delostrelectva a ciele rakiet, tým väčšie je napätie a nepokoj v nás – a ľudsky povedané, je to celkom pochopiteľné. Ak však bližšie preskúmame svoje pocity, musíme priznať, že sú vlastne egocentrické: máme obavy o svoj malý svet, ktorý sme si vytvorili, navyše sa obávame o svoju bezpečnosť – dá sa povedať, že máme všetky dôvody byť smutní a rozrušení z toho všetkého.
Ale je toto naozaj ten druh smútku, o ktorom hovorí Ježiš v Blahoslavenstvách? Plač, o ktorom hovorí Ježiš, nemá nič spoločné so sebaobranným strachom, ani sa nerovná bezmocnému nariekaniu. Ježiš hovorí o slzách, ktoré tečú z hlbokého pohnutia láskou a súcitom; o niečom podobnom, ako boli slzy, ktoré prelieval nad Jeruzalemom (pozri Lk 13, 34).
V túžbe odpovedať na pozvanie Svätého Otca Františka sa aj my, sociálne sestry, zapájame do synodálneho procesu spoločného načúvania, vyjadrovania svojich pohľadov a povzbudenia do misie.
V Košiciach sa sr. Ľudka Surmajová zúčastňuje stretnutí na úrovni rôznych rehoľných spoločenstiev v diecéze. Podobne aj sr. Renáta v rámci svojej služby v KVRPS medzi rehoľnými predstavenými. V Bratislave úzko spolupracujeme s našou farnosťou Podunajské Biskupice.
Krízy neznamenajú len nebezpečenstvo, ale prinášajú aj možnosť rastu. V nasledujúcich týždňoch vás pozývam k modlitbovému uvažovaniu o tom, ako nám súčasné nebezpečenstvá môžu pomôcť rásť v našom kresťanskom povolaní a ako nám Blahoslavenstvá, naša „blaženosť“, môžu pomôcť byť v týchto náročných časoch prítomní iným spôsobom.
1. „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“