V tieni vojny je naša duša plná smútku a úzkosti. Čím bližšie sú zvuky delostrelectva a ciele rakiet, tým väčšie je napätie a nepokoj v nás – a ľudsky povedané, je to celkom pochopiteľné. Ak však bližšie preskúmame svoje pocity, musíme priznať, že sú vlastne egocentrické: máme obavy o svoj malý svet, ktorý sme si vytvorili, navyše sa obávame o svoju bezpečnosť – dá sa povedať, že máme všetky dôvody byť smutní a rozrušení z toho všetkého.
Ale je toto naozaj ten druh smútku, o ktorom hovorí Ježiš v Blahoslavenstvách? Plač, o ktorom hovorí Ježiš, nemá nič spoločné so sebaobranným strachom, ani sa nerovná bezmocnému nariekaniu. Ježiš hovorí o slzách, ktoré tečú z hlbokého pohnutia láskou a súcitom; o niečom podobnom, ako boli slzy, ktoré prelieval nad Jeruzalemom (pozri Lk 13, 34).
Koho by nedojímali slzy pri pohľade na nesmiernu skazu a krviprelievanie, na zbombardované nemocnice, školy a škôlky, na zranených, na deti vystrašené do onemenia či na nekonečné prúdy utečencov? Kto by neplakal nad rozbitými rodinami, narušenými životmi a psychickými jazvami, ktoré zostanú ľuďom na celý život a budú sa dokonca prenášať z generácie na generáciu? Hlboký súcit, plač s plačúcimi je skutočne základným prvkom kresťanského života (pozri Rim 12, 15), napriek tomu slzy Blahoslavenstiev poukazujú na ešte hlbšiu úroveň pohnutia a otrasenia.
Ako je možné, že ľudské bytosti znova a znova útočia na iné ľudské bytosti? Ako je možné, že výroba zbraní je najvýnosnejším priemyselným odvetvím? Ako je možné, že nespočetné vojny v priebehu dejín nestačili na to, aby sme sa naučili nejaké základné lekcie? Ako je možné, že kresťania zabíjajú kresťanov v nezmyselných vojnách? To sú otázky, ktoré poukazujú na najväčšiu hĺbku našej ľudskej tragédie, na skutočnosť, že po strate podstaty našej skutočnej identity, že sme boli stvorení na Boží obraz v láske a pre lásku, sa nezadržateľne rútime do cyklov agresie vyvolanej surovými emóciami hnevu a nenávisti. Čím sme civilizovanejší, tým sú naše zbrane sofistikovanejšie a ničivejšie. To je tragédia, nad ktorou možno len plakať a vzlykať. Koľkokrát sa nás Boh pokúšal zhromaždiť ako svoje deti, objať nás a priviesť nás späť k našej skutočnej identite a dôstojnosti, ale my nie sme ochotní (porov. Lk 13, 34). Boh tiež plače nad touto našou veľkou tragédiou, ale neprestáva nás milovať a s láskou nás objímať. Bez ohľadu na nesmiernu skazu, ktorú spôsobujeme medzi sebou a okolo seba, celý vesmír je okamih po okamihu znovu vytváraný touto nestvorenou Láskou-Energiou, ktorou je Boh. Bez ohľadu na to, ako hlboko sa zabárame do zostupnej špirály agresie, stále nemôžeme vypadnúť z Lásky, pretože Láska-Boh nás neustále objíma a drží aj v našej najhlbšej biede.
Prečo je teda blažený ten, kto dokáže plakať nad trpkou realitou vojny, nad jej samotnou možnosťou? Pretože takýto človek už prekročil úplne zbytočné otázky typu „Kto to začal?“ a dostal sa do kontaktu s hĺbkou našej spoločnej ľudskej tragédie. Vskutku sme blahoslavení, keď dokážeme oplakávať stratu svojej pravej identity, pre ktorú sme boli stvorení, pretože to znamená, že začíname byť schopní vidieť svet Božím pohľadom a plakať s Bohom nad dôsledkami našej zlomenosti. Zároveň to však znamená aj to, že sme sa dostali do kontaktu aj s Božou láskou a namiesto zlostných reakcií vyplývajúcich z našej bolesti sa postupne stávame schopnými napojiť sa na Božiu silu lásky, ktorá všetko neustále a vytrvalo pretvára. Obnovení v nádeji a sile sa potom môžeme s kreatívnou energiou otočiť smerom k deštrukcii, ktorá nás obklopuje. To je naša neustála útecha tu a teraz.
Sr. Magdolna Kővári
Generálna predstavená