(Tretia časť cyklu zamyslení generálnej predstavenej o Blahoslavenstvách)
Ak by sme si urobili prieskum o význame slova “tichý”, väčšina by si ho pravdepodobne spájala s poddajnosťou alebo nejakou formou slabosti, zatiaľ čo skutočná sila sa prejavuje v tichosti. Tichý človek je slobodný od nadmerných výbuchov nespracovaných emócií a od všetkých foriem násilia; správanie tichého človeka je pokojné, vyrovnané a uzemnené.
Tichosť znamená ovládanú a usmerňovanú silu; vedomé odmietnutie agresie a vedomé rozhodnutie konať zo sily lásky. Počujeme Ježišovu výzvu: “Učte sa odo mňa, pretože som tichý a pokorný srdcom…” (Mt 11, 29), ale z nejakého dôvodu sa nám tento odkaz stále zdá byť mimo dosahu. Prečo? Pretože nás vyzýva, aby sme prekročili sami seba, aby sme prekročili živočíšne inštinkty a vrátili sa k svojmu pravému ja, stvorenému na Boží obraz; volá nás späť domov, do života v Bohu.
Inštinktívne reagujeme na každé nebezpečenstvo a bolesť buď útekom, alebo agresiou. Čím je bolesť hlbšia, tým silnejšie emócie a agresiu vyvoláva z nášho vnútra. A ich uplatnením spôsobujeme bolesť, ktorá zasa vyvolá ďalšie emócie a agresiu u druhého… a tak to ide stále dokola, z generácie na generáciu, v menších či väčších rozmeroch našich dejín. Tajomstvo vykúpenia spočíva v tom, že Boh zastavil tento nezmyselný kolobeh: v Ježišovom umučení a smrti Boh akoby prijal všetku našu agresiu a odpovedal na ňu vyliatím svojej nekonečnej lásky. Už nie sme uväznení v kolobehu agresie; ak sme zakorenení v Bohu, v Božej sile, naše nespracované emócie a inštinktívne reakcie sa môžu premeniť na odpovede, ktoré sú tvorené silou Lásky. “Učte sa odo mňa, lebo som tichý…” Ak sme však k sebe naozaj úprimní, musíme priznať, že niekedy sa to zdá byť celkom nemožné – najmä keď trpíme ťažkými nespravodlivosťami alebo zraneniami. Preto by bolo spravodlivejšie modliť sa takto: “Skroť ma, Pane ….” Jediný spôsob, ako sa to môže stať, je pravidelne tráviť čas v Jeho prítomnosti a stať sa pozorným, t. j. uvedomiť si, zachytiť každú jednu myšlienku a emóciu, ktorá sa vynorí z môjho vnútra, a priniesť Mu ju, aby ju skrotil.
Aký význam má táto praktika tvárou v tvár nesmiernemu násiliu súčasnej vojnovej situácie, keď nás deň čo deň zaplavujú obrazy mučených a zabíjaných detí, žien a starcov? Rozhodne to neznamená, že sa odvraciame od ľudského utrpenia. Znamená to však, že si dávame pozor na to, ako sa v nás médiá a rôzni komentátori či vodcovia snažia vyvolať hrubé emócie alebo ako nám popri polopravdách predkladajú nepriateľov, proti ktorým potom môžeme ísť. Neexistuje iné východisko, ako zachytiť naše inštinktívne reakcie a vedome povedať nie všetkým formám násilia, ktoré sa v nás formujú. Bez Boha to je nemožné. Iba s Bohom a v Bohu môžeme vidieť veci v ich komplexnosti, držať v sebe napätie bolesti, a tak nájsť spôsob, ako by sme mohli odpovedať zo sily lásky.
Áno, sme skutočne požehnaní, keď dovolíme Bohu, aby nás skrotil, keď dokážeme vedome povedať nie inštinktívnym surovým emóciám, ktoré v nás vyvierajú, a namiesto agresívnych reakcií sa môžeme stať naopak premieňajúcou prítomnosťou vo svete a vyžarovať silu lásky. Sme skutočne požehnaní, keď už nepotrebujeme nepriateľov na to, aby sme zadefinovali sami seba, pretože vieme, kto sme v Bohu, a z tohto “bytia doma” s Bohom môžeme v každom rozpoznať svojho brata alebo sestru. A sme skutočne blahoslavení, keď si už nepotrebujeme nič privlastňovať, pretože vieme, že všetko, čo je Božie, je naše (pozri Lk 15, 13) – tu a teraz.
Sr. Magdolna Kővári
Generálna predstavená